Aktuality

Dramaturgia Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dní v Terchovej bola v ostatných desiatich rokoch postavená na východiskových myšlienkových bodoch, ktoré programovo rozvíjali tieto kľúčové slová:

• 2014 – UNESCO
• 2015 – Jubileá
• 2016 – Kontinuita
• 2017 – Výmena
• 2018 – Legenda
• 2019 – Muzikant
• 2020 – Otcovizeň
• 2021 – K.R.O.J
• 2022 – K.U.M.Š.T.
• 2023 – M.U.Z.I.K.A.

Pokiaľ ide o chystaný 62. ročník Jánošíkových dní (31 júl. – 4. august 2024), východiskovým dramaturgickým, respektíve ideovým bodom bude kľúčové slovo KORENE – s podtitulom Túry do pastierskej kultúry.

Zdôvodnenie konceptu

V období od 14. do 17. storočia zasiahla územie dnešného Slovenska prisťahovalecká vlna označovaná ako valašská kolonizácia. Počas nej prichádzalo na naše teritórium valašské obyvateľstvo, ktoré sa živilo prevažne horským pastierstvom oviec, a preto osídľovalo najmä vyššie položené horské a podhorské oblasti. Migračné procesy dali do pohybu obyvateľstvo žijúce na svahoch a v podhorí Južných Karpát vo Valašskom kniežatstve. Toto kniežatstvo ležalo na území súčasného Rumunska medzi Južnými Karpatmi (staršie označovaným ako Transylvánske Alpy) a riekou Dunaj. Hoci išlo o samostatný politický útvar existujúci na konci trinásteho a v priebehu štrnásteho storočia, uhorskí panovníci prejavovali snahy zasahovať do diania v kniežatstve a vtlačiť mu svoju suverenitu. Naznačené snahy však neviedli k želanému koncu a od konca 14. storočia začal v regióne výrazne rásť vplyv rozpínavej Osmanskej ríše. Práve jej intenzívny tlak, ako i nedostatok pastvín a hľadanie vhodnejších podmienok na život spustili mohutný pohyb početného spoločenstva tohto pastierskeho ľudu. Zakrátko sa do kolonizácie zapojili a ďalej na nej zúčastňovali aj ďalšie etniká, s ktorými prišli Valasi do kontaktu medzi prvými.    

Na územie dnešného Slovenska prenikli prví valaskí pastieri v prvej polovici 14. storočia (najzápadnejšie oblasti Východných Karpát). Ich prítomnosť vo Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Trenčianskej župe, do ktorej neskôr patrila obec Terchová, máme hodnoverne doloženú v druhej polovici 15. storočia. Oprávnene možno konštatovať, že do „konca stredoveku sa valašské pastierstvo rozšírilo vo všetkých oblastiach Slovenska zasiahnutých valašskou kolonizáciou“. Zásadnejší vplyv na charakter osídlenia na Orave a Kysuciach (vrátane Terchovej) mala ale valašská kolonizácia v období raného novoveku – čiže v priebehu 16. a 17. storočia. Valašské obyvateľstvo prinieslo na naše územie nielen valašské právo, osobitnú formu valašskej samosprávy, hrubé valašské súkno, technické zariadenie na vodný pohon a hlavne nové formy chovu takzvaného valašského dobytka (ovce, kozy), ale bezprostredne s ním súvisia aj počiatky formovania tradičnej ľudovej (pastierskej) kultúry na Slovensku. Závery rôznych výskumov jednoznačne dokladajú, že pôvodné domáce obyvateľstvo si osvojilo, prevzalo a rozvinulo kultúru valašských, respektíve ovčiarskych kolonistov. Dodnes registrujeme na Slovensku hojný výskyt prvkov valašskej (valaskej) kultúry. Prejavujú sa nielen v spôsobe života, ale najmä v hudobnom a tanečnom folklóre, hre na píšťalky, gajdy a fujary. Valaský tanec kľúčovo ovplyvnil celú tanečnú kultúru pôvodného obyvateľstva, pastierske piesne boli mimoriadne obľúbené v jednotlivých dedinských spoločenstvách. Muzikanti, ktorí hrávali kedysi na zábavách či svadbách, zvykli bývať hlavne pastieri. Samozrejme, v plnej miere to platilo aj o Terchovej a jej hudcoch.

Kľúčový význam z pohľadu obživy ľudí malo v horských oblastiach Slovenska drevo. Hojnosť a jeho materiálové vlastnosti (ľahká opracovateľnosť, trvanlivosť, pevnosť...) boli impulzom k tomu, aby ľudia využívali drevo aj na zhotovovanie predmetov bežnej potreby. Doteraz sa zachovali drevorezby súvisiace s charakteristickým zamestnaním Terchovcov – pastierstvom a salašníctvom. Mnohé súčasti bačovského riadu, najmä varechy, črpáky, formy na syrové figúrky a oštiepky, patria medzi klenoty ľudového umenia. Popri tejto línii je vo figurálnej tvorbe azda všetkých terchovských a viacerých slovenských i poľských rezbárov nezastupiteľne prítomná jánošíkovská tematika. Artefakty, ktoré ju reprezentujú, predstavujú významnú časť zbierkových fondov celoštátnych aj regionálnych galérií a múzeí. Registrujeme i niekoľko rezbárov, ktorí zhotovili interesantné diela s tematikou terchovskej muziky.

Nezastupiteľnú rolu zohralo drevo ohľadne výroby hudobných nástrojov. Terchovskí muzikanti boli dlhé roky široko-ďaleko známi aj tým, že si vlastnoručne zhotovovali inštrumenty, na ktoré v minulosti hrávali na krstinách, svadbách, zábavách, fašiangoch, stavaní májov, pri jánskych ohňoch... Išlo nielen o bezdierkové píšťalky (koncovky), ale i husle a terchovskú basičku (violončelo).                        

Pojem „pastierska kultúra“ možno u niekoho vyvolá pocit čohosi nižšieho, podradeného, menejcenného a hlavne – nemoderného. Treba však povedať, že pravdou je pravý opak. Pastierska kultúra všade na svete patrí medzi najcennejšie, tzv. pôvodné kultúry. Svojím obsahom i formou prudko kontrastuje s kultúrou neskoršou, umelou, mestskou i kultúrou šľachtických vrstiev. Ľudová kultúra, vznikajúca bez akéhokoľvek školenia, je rýdzim produktom hlbokého a čistého sveta pastierskeho ľudu. Jej prejavy majú fascinujúcu spontánnosť, akou nás dnes očarúva uvoľnená moderná umelecká tvorba... Moderné umenie na Slovensku vedome čerpalo zo studnice pastierskej kultúry a nachádzalo v jej iskrivosti nevyčerpateľnú inšpiráciu – či už vo výtvarnom, hudobnom, slovesnom alebo filmovom umení.

Sláčiková ľudová hudba ako integrálna súčasť pastierskej kultúry bola v oblastiach valašskej kolonizácie stredobodom všetkých spoločenských akcií. Hudobníci spravidla vyrastali v muzikantských rodinách. Ak sa intenzívnejšie venovali hudbe (kumštu), neboli v dedinskom prostredí pre svoju činnosť príliš vážení. Skôr ich považovali za ľahtikárov, ktorí uprednostňujú zábavu na úkor roľníckej, drevorubačskej a inej ťažkej roboty. Vysoká muzikalita a virtuózne dispozície hudcov však vzbudzovali obdiv. Dobrí muzikanti po desaťročia udržiavali a rozvíjali hráčske, technické, interpretačné schopnosti, rozširovali a dotvárali repertoár a vďaka svojmu talentu, mentálnym a socializačným vlohám boli neodmysliteľnou súčasťou zábav, obradov a rôznych slávností.

Jednotlivé oblasti Slovenska sa nerozvíjali v minulosti rovnako, čo malo za následok vytváranie regionálne odlišného spôsobu života, ako i špecifické črty ľudovej kultúry. Charakteristickým zamestnaním Terchovcov bolo po stáročia pastierstvo a salašníctvo, a tak sa pastierska kultúra zásadným spôsobom premietla aj do miestnej ľudovej kultúry a folklóru. Obec Terchová ležiaca na rozhraní Horného Považia, Kysúc a Oravy, v lone prekrásnej prírodnej scenérie, patrí medzi tie lokality, kde sú živé rôzne prejavy ľudovej tradície, pričom mimoriadne je rozvinutá najmä hudobná kultúra.

Najstaršie zachované písomné zmienky o terchovskej muzike registrujeme zo začiatku deväťdesiatych rokov 19. storočia. Dostupné pramene uvádzajú, že prvé zoskupenie hudcov bolo z osady Kvočkovia – išlo o Kvočkovskú muziku, takzvanú „terchovskú trojku“. Keďže to boli chýrni muzikanti, dobre ich poznali nielen v Jánošíkovom kraji, ale tiež v širšom okolí. Neskôr sa zásluhou hudobníckych rodov terchovská muzika rozšírila do susedných dedín i mnohých oblastí Slovenska.      Podľa slov pamätníkov, ale i na základe záverov početných výskumov vieme, že takmer každá terchovská osada mala kedysi svoju vlastnú muziku s charakteristickým repertoárom aj interpretačným štýlom. Nie je teda žiadna náhoda, že viacerí znalci označujú Terchovú za miesto s najväčšou koncentráciou hudobníkov na malom priestore. „Klasickú drevenú trojku“ (prvé husle, kontra, basička – dvojstrunová basa s autentickým drsným zvukom) neskôr doplnili druhé husle, ktoré hrajú takzvaný terc.

Terchovskí muzikanti sú mimoriadne všestranní a zvyčajne ovládajú hru na viacerých nástrojoch. Bez problémov zvládnu party spoluhráčov v sláčikovej hudbe, vedia hrať na píšťalkách či heligónke. Hoci terchovská muzika disponuje skromným nástrojovým obsadením i harmonickým sprievodom, nič jej to neuberá na kráse a podmanivosti. Hudobníci tento zdanlivý nedostatok plne kompenzujú hrdelným spevom, čím zvyšujú expresívnosť aj výbušnú silu vlastného muzikantského prejavu.

Hudobný inštrumentár je v Terchovej zastúpený bezdierkovou píšťalkou zvanou koncovka, trúbou z rohu zvierat, husľami, basičkou (violončelom), v novšej ére tiež akordeónom, heligónkou, fujarou-trombitou, drumbľou, ústnou harmonikou... Výchove budúcich muzikantov, ale i spevákov a tanečníkov sa v obci a jej okolí dlhodobo systematicky venujú dve základné umelecké školy.

Ako je všeobecne známe, v decembri 2013 bol v azerbajdžanskej metropole Baku prvok Terchovská muzika zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Odborná komisia ocenila mimoriadne osobitý nástrojový štýl ľudovej hudby, spojený s charakteristickým spevným a tanečným prejavom viazaným na jednu lokalitu a jej širšie okolie. Zároveň ide o dôležitú súčasť kultúrneho posolstva obce, s ktorým sa identifikujú miestni obyvatelia. Terchovská muzika sa tak zaradila k tým prejavom nehmotného kultúrneho dedičstva, v ktorých sa podarilo zachovať dlhodobú, nepretržitú, kontaktnú medzigeneračnú komunikáciu pri ich odovzdávaní a šírení. Všetky uvedené faktory vedno so silným medzinárodným presahom, odborným zázemím, nasadením a entuziazmom folkloristov z Jánošíkovho kraja sa pred jedenástimi rokmi podpísali pod spomenuté začlenenie terchovskej muziky do zoznamu UNESCO.

Terchovské jubileá v roku 2024 (výber)

• Jozef Struhárňanský (125. výročie narodenia hudobníka – člena Kvočkovskej muziky)
• Eugen Weiner (115. výročie narodenia a 50. výročie úmrtia a fotografa a prekladateľa)
• Jožo Weider (115. výročie narodenia publicistu, fotografa, muzikanta, speváka, výrobcu keramiky a exulanta)
• Ondrej Bobáň (115. výročia narodenia terchovského muzikanta)
• Alica Bezáková-Bernátová (100. výročie narodenia publicistiky a propagátorky rodnej obce)
• Vincent Hanuliak (nedožité 90. výročie narodenia terchovského muzikanta, ktorý žil v Martine)
• Ladislav Mihalčatín (85. výročie narodenia folkloristu, tanečníka a terchovského muzikanta)
• Jozef Miho (nedožité 85. výročie narodenia folkloristu, muzikanta, choreografa, speváka, tanečníka, zberateľa a fotografa)
• Ján Miho (75. výročie narodenia folkloristu, muzikanta – multiinštrumentalistu, speváka, režiséra konského vozového sprievodu, ktorý je s Jánošíkovými dňami interpretačne, resp. organizačne spätý takmer polstoročie)
• Sebestián Romančík (75. výročie narodenia folkloristu, muzikanta, sólistu a korepetítora)
• Rudolf Patrnčiak (65. výročie narodenia folkloristu, muzikanta, organizátora a kultúrneho manažéra, ktorý je 45 rokov neodmysliteľne spojený aj s festivalom Jánošíkove dni)
• Pavol Cabadaj (55. výročie narodenia hudobníka, skladateľa, pedagóga a spoluzakladateľa rockovej kapely Arzén, ktorá svojou tvorbou dlhodobo propaguje terchovské ľudové piesne)
• Jaroslav Gažo (55. výročie narodenia speváka rockovej skupiny Arzén, ktorá je na hudobnej scéne nepretržite od roku 1983)
• Milan Šaradin (40. výročie úmrtia fotografa a publicistu)
• Koloman Kolomi Geraldini (30. výročie úmrtia básnika, literárneho kritika, prekladateľa, publicistu a exulanta)
• Vincent Rybár (25. výročie úmrtia chýrneho predníka terchovskej muziky)
• Milan Chvastek (20. výročie úmrtia folkloristu, speváka, hudobníka, choreografa a pedagóga)
• Vincent Patrnčiak (20. výročie úmrtia baču, folkloristu, organistu, speváka a hráča na píšťalku)
• Jozef Turčan (15. výročie úmrtia všestranného hudobníka)    
• Vladimír Križo (10. výročie úmrtia regionálneho historika, publicistu a organizátora spoločenského života)

• 75. výročie posvätenia Kostola svätých Cyrila a Metoda v Terchovej

Jubileá slovenských a zahraničných osobností, ktoré sú významne spojené s Terchovou, respektíve propagáciou folklóru, tradícií a zvykoslovia Jánošíkovho kraja (výber)

• Ján Botto (195. výročie narodenia štúrovského poetu – autora básnickej skladby Smrť Jánošíkova)
• Janko Alexy (130. výročia narodenia maliara, spisovateľa a propagátora jánošíkovskej tradície)
• Karol Plicka (130. výročie narodenia folkloristu, filmára, fotografa, zberateľa, pedagóga a propagátora jánošíkovskej tradície)
• Milan Ferko (95. výročie narodenia spisovateľa, básnika, dramatika – autora trojzväzkového románu Jánošík )
• Kliment Ondrejka (95. výročie narodenia folkloristu, etnografa, zberateľa a metodika)
• Martin Slivka (95. výročie narodenia filmového režiséra, scenáristu, folkloristu, etnografa, pedagóga – čestného občana Terchovej)
• Milan Rúfus (95. výročie narodenia básnika, esejistu a literárneho kritika)
• Jiří Mahen (85. výročie úmrtia českého spisovateľa, dramatika – autora slávnej divadelnej hry Jánošík, ktorá bola aj sfilmovaná)
• Ivan Köhler (80. výročie narodenia fotografa, organizátora umeleckých akcií, propagátora ľudových tradícií a zvykoslovia)
• Stanislav Štepka (80. výročie narodenia zakladateľa principála Radošinskeho naivného divadla, dramatika, spisovateľa. autora kultovej hry Jááánošííík)
• Fedor Vico (80. výročie narodenia karikaturistu a humoristu, ktorý formou cyklu Dereš propaguje jánošíkovskú tradíciu úctyhodných 59 rokov)
• Viliam Ján Gruska (5. výročie úmrtia folkloristu, režiséra, scenáristu a pedagóga, ktorý projektoval amfiteáter Nad bôrami)

Súvislosti

Hoci folklór sa už dávno stratil zo svojho prostredia spolu s ustupovaním foriem tradičného spôsobu života, vôbec to neznamená, že masívne zanikli piesne alebo tance. Zmenila sa forma ich existencie aj podoba. Staré tradície nesporne oslovujú a inšpirujú i dnes. Dôležité však je, ako s nimi budeme narábať a hlavne, či ich budeme vôbec bližšie poznať. O dôkladnejšie poznanie koreňov, respektíve mnohorakých prejavov ľudových tradícií, ich propagáciu a dôstojnú prezentáciu v domácom i medzinárodnom meradle sa už šesť decénií vytrvalo snažia aj Jánošíkove dni v Terchovej.  

Umenie bez tradície je nemysliteľné. Vždy však bude záležať od toho, čo si z tradície slobodne vyberieme. Kým folklór je kultúra, na ktorú sa pozeráme, tradície sú kultúrou, ktorú žijeme. Sebaidentifikácia (stotožnenie) s dedičstvom otcovizne – teda koreňmi – pritom vôbec nemusí byť nútená. Nie je to uniforma navlečená nasilu, ale príjemná domácka žičlivá atmosféra, v ktorej si vnímavý človek chce hovieť čo najdlhšie. Terchovskí muzikanti, speváci a tanečníci vedia takúto čarovnú atmosféru spontánne navodiť nielen na Jánošíkových dňoch či iných akciách doma, ale aj všade tam, kam ich kroky zavedú. V súvislosti s Terchovou je tiež dôležité pripomenúť, že duchovné, hudobné, folklórne, etnografické, výtvarné, literárne, divadelné a filmové tradície obce predstavujú dlhodobo intenzívny zdroj výmeny kultúrnych hodnôt a tvorivej konfrontácie s okolitým svetom.    

Pravá identita človeka sa formuje koreňmi – materinskou rečou, zvykmi a nehmotnou (duchovnou) kultúrou, v obkolesení ktorej vyrastá. Toto stotožnenie sa ďalej viaže na „pevninu detstva“, rodný kraj či región. Hodnoty a dedičstvo otcovizne (koreňov), ktoré človek vyznáva a rozvíja, sa stávajú jeho spojivkom voči cudziemu. A čím je tlak „cudzieho“ viditeľnejší, hmatateľnejší a intenzívnejší, tým väčšmi sa človek chce stotožniť s tým, čo považuje za svoje. Lebo to predstavuje jeho obranu, vlastný pocit identifikácie, bezpečia, domova... V plnej miere môžeme uvedené slová aplikovať aj v prípade Terchovcov. Korene, čiže folklórne inšpirácie, ľudové tradície, hrdosť na svoj pôvod sa z ich duše a srdca nevygumujú nikdy. Najmä u muzikantov ide o fundamentálny zreteľ osobnostnej identity, ktorý si starostlivo chránia, strážia a prehlbujú.

Terchovské srdce bolo vždy mimoriadne citlivé na interpretačné majstrovstvo muzikantov, spevákov a tanečníkov z Jánošíkovho kraja. Dokázalo harmonicky biť, keď sa svojho milovaného nástroja chopili ľudia, pre ktorých boli vzťah ku koreňom (otcovizeň, dedovizeň) a terchovská muzika doživotnou posvätnou kategóriou. Terchová v sebe geneticky vlastní čarovnú silu, ktorá akoby mimo vplyv okolitého sveta štedro a originálne zároveň ponúka tomu istému svetu vlastné posolstvo. Hoci jeho podoba býva spravidla nevyspytateľná, v súvislosti so vzťahom ku koreňom a rodisku však zostáva pôsobivo a úprimne rovnaká. Každý terchovský muzikant či folklorista je inšpiratívne poznačený týmto osudovým vzťahom (koreňmi), pre každého terchovského muzikanta či folkloristu sú ale rodné súradnice (korene) životodarnými kúpeľmi, blahodarne poskytujúcimi neustále nové a nové tvorivé sily a energiu na ďalšie interpretácie.

Vzťah k univerzálnym hodnotám kultúrneho dedičstva v Terchovej (koreňom) neodmysliteľne súvisí s akcentovaním historickej kontinuity, ako aj silnou individuálnou identifikáciou s obecným, respektíve tradičným geniom loci (duchom miesta). Harmonicky sa v ňom prepája spolupatričnosť, hrdosť a sebavedomie s autorskou (rodáckou) reflexiou. Konkrétnym rezultátom je prezentácia pestrej škály aktivít s neskrývanou ambíciou ponúknuť svetu Jánošíkov kraj ako interesantné miesto Slovenska, kde (nadväzujúc na bohatú minulosť) zladene koexistuje živá tradičná kultúra s dynamicky pulzujúcou súčasnosťou.    

Záverom

Vyše šesťdesiat rokov prichádzajú do Terchovej milovníci ľudového umenia a folklóru z domova i zo sveta, aby sa v rámci Jánošíkových dní – v kulisách nádhernej prírodnej scenérie – spolupodieľali na jedinečnej, priam magickej atmosfére, ktorá je pre tento festival príznačná od jeho vzniku. A, samozrejme, zo všetkých sveta strán sa pri tom ozýva terchovská muzika.

Kľúčové slovo KORENE bude ako východiskový bod (leitmotív) kreatívnym spôsobom premietnuté do dramaturgického konceptu a obsahovej štruktúry 62. ročníka medzinárodného podujatia (31. júl – 4. august 2024). Zásadne ovplyvní programové bloky nielen v amfiteátri Nad bôrami, ale i na ďalších ôsmich pódiách (vrátane atraktívnych sprievodných akcií). Cieľom je mnohostranne poukázať na skutočnosť, že prvok Terchovská muzika, neodmysliteľne spojený s pastierskou kultúrou, je plným právom už 11 rokov zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Peter CABADAJ
šéfdramaturg Jánošíkových dní