Srdečne vás pozývame na vernisáž výstavy Františka Muchu s výstižným názvom "Takto to vidím ja..." Vernisáž sa uskutoční počas Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovskej galérii umenia (budova obecného úradu) v sobotu, 5. augusta 2017 o 10.00 h.
kurátor výstavy, autor katalógu: Peter Cabadaj
účinkujú: Ťažká muzika & hostia
Nestáva sa to často, ale keď ten moment príde, čas a priestor prestávajú byť dôležitými veličinami. Myseľ sa maximálne zaostruje na umeleckú myšlienku, oko a ruka sledujú len jeden cieľ – tvoriť. Strhujúco a nástojčivo, až sa pocity dostávajú do tranzu, pohybujúceho sa na hrane reality a túžby. V takýchto chvíľach sa z labyrintov tvorcovho vnútra vynárajú spodné prúdy mystéria. Podvedome cíti rôzne súvislosti, spojitosti, vzťahy, ale aj odtlačky vzniku, existencie a zániku, dotvárané silou ľudskej a tvorivej energie. Ak sú cesty osudom umelca, v prípade čerstvého sedemdesiatnika Fera Muchu ich nebolo málo. Od svojich začiatkov tvorbu chápal ako živý organizmus, ktorý sa nedá spútať jednotnou šablónou. Súčasne rozvíjal myšlienku, že každý deň môže priniesť niečo nové, inšpiratívne, podnetné. A keď je takýchto dní viac, umenie sa harmonicky stáva skutočnou mozaikou, tvorenou z autentického ľudského zážitku, individuálneho príbehu a autonómneho autorského riešenia. Akoby mimovoľne sa tak napĺňajú slová klasika, parafrázujúc, že každý pozemský jav je podobenstvom a každé podobenstvo otvorenou bránou, ktorou duša, ak je pripravená, môže vstúpiť do vnútornej časti sveta, kde sme všetci jednou bytosťou. Keď sa tak stane, je úplne jedno, či z umelcovho diela na nás katarzne dýcha ticho alebo echo nových zvukov.
Pred vyše 30 rokmi sa F. Mucha počas Jazdy kráľov v juhomoravskej obci Vlčnov zoznámil s tvorbou tamojšieho maliara, muzikanta a speváka Františka Kapsu. „Azda v ňom našiel svoj odraz a či obraz? Tam objavil cestu, ktorú tušil, ale zatiaľ márne hľadal. Práve toto stretnutie rozhodlo, že František Mucha začal maľovať. Bola to jeho túžba od detstva, ktorú v sebe nosil. Vedel, že to dokáže, nestratiac kontakt so svojím učiteľom a priateľom“ (E. Brezániová, 2005).
S typickou muchovskou náturou a vybavený svojráznou terchovskou filozofiou neúnavne hľadal vlastný maliarsky rukopis, autorskú značku, osobnostný výraz. Hľadal, objavoval, odkrýval, našiel a neustále nachádza. Témy, prostredia, ľudí... Pri hľadaní motivačných zdrojov a inšpirácie putoval nielen do okolitých prírodných scenérií, ale cieľavedome šiel aj za minulosťou a do minulosti, aby ju sprítomnil a tak zachoval pre súčasnosť. Zároveň šiel citlivo a pokorne za tradíciami, aby nimi zdokumentoval a najmä potvrdil existenciu, historickú pamäť a hodnotové posolstvo jedinečnej ľudovej kultúry Jánošíkovho kraja. Mnohými výtvarnými dielami však prekročil rámec, hranice a kontext rodiska. Ponúkol tak vlastnú umeleckú interpretáciu národného kultúrneho dedičstva a univerzálneho odkazu desiatok jeho šíriteľov.
Vo svojej portrétnej tvorbe zobrazuje Mucha rôzne ľudské typy, známe i neobjavené osobnosti. Kdesi na počiatku stál jednoduchý človek. Archetyp, ktorý nereprezentoval individuálny príbeh, ale celkovým vyznením pôsobil ako symbol definujúci jedno autentické spoločenstvo s vlastným koloritom, atmosférou a pravidlami života. Nositeľ tradície bol Muchovou autorskou optikou i prístupom k téme povýšený do polohy, ktorá harmonicky korešpondovala s jeho estetickou hodnotovou hierarchiou. Hoci takýto reprezentant tradície žil prostým dedinským životom, vo výtvarníkovom ponímaní predstavuje prirodzenú duchovnú autoritu, symbolizujúcu vyššiu ľudskú aj spoločenskú integráciu. V naznačenom ohľade je koncept F. Muchu blízky Benkovmu programu v maľbe a fotografickej línii Karola Plicku. Terchovský umelec neraz otvorene priznal, že sa hlási k odkazu oboch spomenutých majstrov.
Na prelome milénií rozšíril Mucha svoj tematický záber v oblasti portrétovania o ľudí, ktorí v súčasných podmienkach rozvíjajú posolstvo národnej ľudovej kultúry a tradície. Osobitnú kategóriu predstavujú portréty slávnych slovenských aj svetových umelcov. Výtvarníkovi sa opätovne podarilo nájsť vlastnú cestu, štýl a výraz podriadený stanovenému cieľu – zanechať po sebe svedectvo a hmatateľnú stopu v čase, ktorý práve žijeme.
Popri maľovaniu venuje tvorca v ostatných rokoch intenzívnejšiu pozornosť aj fotografickej činnosti. Detailne, priam mikroskopicky si všíma a zachytáva najmä pulzovanie života hmyzu v lone prírody. (Niekoľko snímok tejto proveniencie zaradil Mucha do kolekcie diel, ktoré sú prezentované v rámci jeho jubilejnej výstavy.) Pravidelne tiež dokumentuje rôzne folklórne a hudobné podujatia, výstavné projekty a celkové spoločenské dianie v rodnej obci.
Výtvarné i fotografické dielo F. Muchu akoby polemizovalo či dokonca spochybňovalo „vyčíňanie“ modernej doby, ktorá začína znepokojujúco a nebezpečne pripomínať spoločnosť nevoľnosti. Komunikačná a informačná presýtenosť, všadeprítomný vizuálny smog, obrovská moc médií... To všetko v rôznych proporciách a súvislostiach však vyznieva akosi samoúčelne až kafkovsky beznádejne. Čas letiaci okolo nás neustále zvyšuje svojej otáčky a my sa pod jeho permanentným tlakom cítime neskutočne pomalí. Dostávame sa tak do pozície šachistu v časovej tiesni, ktorý má iba jednu alternatívu – čo najrýchlejšie spraviť ťah bez ohľadu na to, či bude dobrý, alebo zlý. Na žánrovo rozmanité Muchove dielo to však zásadnejší vplyv nemá. Práve naopak: s istou dávkou zjednodušenia možno povedať, že svojou tvorbou dokazuje a odkazuje, aký dôležitý je v ľudských životoch pokoj a ticho. Ako vyhranená osobnosť dospel k poznaniu, parafrázujúc Johna Cagea, že aj naša cesta z domu do práce či prírody môže byť umením, keď to tak budeme chcieť. Alebo keď to takto budeme vidieť...
Aj z precízne realizovaného diela Fera Muchu vystupuje do popredia estetické poznanie, že každá vec má na svete svoje miesto a nevstupuje na miesto inej. A čím viac ich je, tým lepšie. Hľadanie novej estetickej dimenzie vedie tvorcu k snahe čo najplastickejšie zachytiť proces premeny a premietnuť ho do svojho diela. Ak máme na mysli premenu ako proces, tak tušené súvislosti, spojitosti a vzťahy nás vedú k poznaniu, že realita, sny a túžby nie sú oddelené, ale sú na svete spolu. A hoci sme sa navonok všetkého vzdali, v konečnom dôsledku sme o nič neprišli. Premena sa tak stáva metaforou otvoreného chápania našej pozemskej existencie v čase a priestore, hľadania spojív medzi pamäťou univerza a pamäťou ľudskej tvorivej vôle.
