Nadčasová schopnosť rozdávať nádej
streda 31. júla, osada Jánošovia, 20.00 h
Počas otváracieho programu 57. ročníka Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej, ktorý sa uskutoční v stredu 31. júla od 20.00 h v rodnej osade legendárneho zbojníckeho kapitána a ľudového hrdinu, budú prítomní diváci svedkami dražby Jánošíkovej valašky. A čo sa to vlastne bude dražiť?
Pôjde o repliku Jánošíkovej valašky (sekery ako útočnej zbrane) zo začiatku 18. storočia, vykovanej z ocele, vybrúsenej a zakalenej. Porisko, ukončené oceľovým zakaleným hrotom, je z bukového dreva a na troch miestach potiahnuté kožou (kombinované s klincami so štvorcovou hlavou alebo v tvare štvorlístka). Na rukoväti bol použitý mosadzný formovaný drôt. Na základe záverov výskumu kunsthistorika a výtvarníka Jozefa G. Cincíka sekeru zhotovil umelecký kováč Boris Schubert. Valaška je signovaná.
Predmetom dražby bude prvá vyrobená Jánošíkova valaška. Do dražby sa môže zapojiť každý, kto prejaví interes. Vyvolávacia cena je stanovená na 25 eur, čo symbolizuje vek, v ktorom Juraj Jánošík nedobrovoľne odišiel z tohto sveta.
Od konca leta bude Jánošíkova valaška súčasťou bohatej ponuky suvenírov, ktoré si môžu kúpiť návštevníci Symbolického Jánošíkovho domu u Jánošov.
Poznámka: Viac o historickej Jánošíkovej valaške sa môžete dozvedieť v rovnomennej štúdii Jozefa G. Cincíka, ktorá vyšla prvý raz v roku 1954 na stránkach Literárneho almanachu Slováka v Amerike.
Fotografia č. 1: Starosta Terchovej Jozef Dávidík počas tlačovej konferencie k tohtoročným Jánošíkovým dňom (22. 7.) s Jánošíkovou valaškou, ktorá sa bude dražiť 31. júla večer v rodnej osade legendárneho zbojníckeho kapitána a ľudového hrdinu
Fotografia č. 2: Organizátori Jánošíkových dní po tlačovej konferencii (aj s valaškou)
Jánošíkova valaška
Toľko ráz ospevovaná, legendárne spomínaná (najmä s opaskom skrývajúcim silu) Jánošíkova valaška jestvuje a zachovala sa. Netreba ju viac zhľadávať s ľudovou piesňou:
Jánošík, Jánošík,
kde tvoja valaška?
Tam hore na hore,
zaťatá v javore
Do polovice 19. storočia tmavá súkenná čiapka s bielymi korálikmi a valaška odsúdenca Jura Jánošíka (nar. 1688 v Terchovej – zomrel obesený r. 1713 v Liptovskom Svätom Mikuláši) boli uložené so súdnymi spismi v archíve Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši. Po založení Maďarského národného múzea v Pešti podžupan Liptovskej stolice Szentiványi valašku odovzdal do opatery novému múzeu, kde je táto valaška dodnes – v zbierke starožitných zbraní. Čiapka Jánošíka (tvaru hajdúskeho a vojenského) bola zase daná do opatery Liptovského múzea v Ružomberku, kde má byť doteraz.
Spisy i čiapka, relikvie po legendárnom zbojníkovi a synovi slobody, boli často spomínané v slovenskej literatúre a obecenstvo je s nimi dostatočne oboznámené. Valaška samotná sa len spomínala, ale nikto jej nevenoval bližšiu pozornosť. Preto pisateľ týchto riadkov v roku 1943, keď skúmal na území Maďarska (najmä Zadunajska) pamiatky prvopočiatkov slovenského umenia a slovenské pamiatky uložené v tamojších múzeách, popri iných predmetoch – vzťahujúcich sa na dejiny Slovákov – dôkladnejšie si všimol aj tzv. Jánošíkovu sekeru v Budapešti.
Mnohé vzácne pamiatky, zápisky sa mu stratili počas pohnutého putovania po vojne, no medzi zachovanými a preriedenými záznamami našiel dva lístky s popisom, kresbami a rozmermi valašky Jánošíka. Na naliehanie známych a záujemcov sprístupňuje ich v nasledujúcich riadkoch aspoň teraz v Amerike.
Popis a ráz valašky
Jánošíkova valaška je dlhá 92,3 centimetra (tri stopy – „fúty“); v dĺžke je započítané nielen porisko, ale i kovová sekera a klinček na dolnom konci poriska (pozri tabuľku č. 1, písmeno B). Váži jeden kilogram a 37 dekagramov (skoro tri funty).
PORISKO je zašité v tmavohnedom remeni jedným pozdĺžnym švom na strane hlavy sekery. Okuté je troma medenými obručami na oboch koncoch a v prostriedku (F, G, F2). Pozdĺž poriska je medený drôt okrútený špirálovite, na konci poriska je železný konček s klinčekom (H). Na strednej kovovej obruči (G) je otočený strieborný prstenec, na ktorom sú navárané šesť lupeňové ružice z mosadze. V jednej z ružíc (na strane ostria sekery) sa ešte nachádza ozdobný kamienok zelenej farby (tyrkys); z ostatných ružíc už kamienky povypadávali.
Elipsovitý otvor pre porisko v kovovej sekere má obvod 10,5 centimetra (t. j. jeden aj päť dvanástin palca v priemere). Dolný koniec poriska má obvod 8,9 centimetra (alebo jeden aj dve dvanástiny palca priemeru).
Ako vidieť aj na obrázku, rukoväť poriska je štíhla a ľahučká ani palica na chodenie; zato je veľmi mocná, a pretože je zosilnená a vystužená remeňom, drôtmi a obručami, je takmer nezlomiteľná. Tento spôsob vystužovania porísk je vojenského pôvodu a od polovice XVI. storočia (od roku 1550) sa veľmi rozšíril v strednej Európe, ako to vidíme na vojenských, jazdeckých a pešiackych sekierkach (palošoch aj fokošoch) pod označením „L“ (na tabuľke č. 1), i na neskorogotických a renesančných vojenských sekierkach na tabuli č. 2, číslice 3, 7, 8, a 9. Montáž ľahkého poriska v remennej, tesne našitej pošve s ovíjaným drôtom a kovovými obručami bola výhodná najmä pre pešiakov – vtedy, keď sekerou aj vrhali. Tenké porisko sa tak neštiepilo a nenalomilo.
SEKIERKA sama je kovaná z ocele (pozri A). Jej celkový tvar je zaujímavé porovnať so sekierkami z predošlých storočí alebo so súčasnými. Formy vojenských sekierok zo XVI. storočia v karpatskej kotline sú ovplyvnené vkusom doby, čo je vlastne samozrejmé. Zbrojári, kováči aj tvarom, slohom vlastných výrobkov chceli vyhovieť svojim objednávateľom. Preto ak porovnávame sekierku Jánošíkovej valašky so sekierkou označenou písmenom „L“, vidíme nasledujúce zhodné a rozdielne znaky:
Medzi obidvoma sekierkami je rozdiel takmer jedného storočia. Sekierka „L“ bola kovaná nie neskoršie ako v roku 1600, a sekierka Jánošíkova „A“ nie neskoršie ako v roku 1700. Hoci obidve sekierky naznačujú ráz „bradatých“ severských sekierok, tradičných aj v slovenskom praveku (pozri tabuľku 2, číslo 1) a po obidvoch stranách Karpát, predsa hlava (mlatok) na sekierke „L“ ukazuje vplyv renesančnej obruby (rímsy). Jej horný okraj je priamy (tak ako na poľskej jazdeckej sekierke č. 8 zo začiatku XVII. storočia), montáž poriska v hlave sekierky je zdobená neskoro renesančným vajcovitým medailónom z obidvoch strán.
Jánošíkova sekierka ozdobný renesančný medailón nemá, je prosto vsadená do elipsovitého otvoru za hlavou (pozri pohľady zhora a zospodu na sekierku, písmená D a E). Horný okraj od hlavy po ostrie je zvlnený miernou esovitou barokovou líniou, tak ako na ľudových a pastierskych slovenských valaškách (pozri č. 2); jej hlava (mlat, obušok) je štvorcová, hladká, bez obruby mierne zošikmená k ostriu. Esovitá vlnitá línia určuje tvar sekierky aj z pohľadov označených písmenami D a E, zaručujúc širokú plochu na mlate a hrúbku okolo otvoru na porisko.
Zvlnené obrysy valašky zrejme sledujú barokové slohové cítenie, ktorého začiatky v kovovej výrobe – ako vôbec na každom poli výtvarného umenia na Slovensku – môžeme zaznačiť po roku 1675. Takto približujú dátum výroby k rokom účinkovania Jánošíka. Slohovo-kritické znaky pri formovaní kovovej sekierky teda ukazujú na obdobie rokov 1675 – 1725, to jest na roky raného slovenského baroka. Ide o známu vec vo vývoji umenia, že nové formy, kresba, tvary sa rýchlejšie a prv menia na drobných a pohyblivejších výrobkoch umeleckého priemyslu ako, napríklad, pri plánovaní stavieb a pod.
Ešte aj štvorlístková forma klinčeka v porisku (pozri písmeno I), jej bohatšie vypracovanie poukazuje na ozdobnú, malebnú snahu rokov, v ktorých Juraj Jánošík žil. Pod hlavou sekierky (pozri písmeno E) sa nachádza hlboko vbitý sčernetý punc kvapkovej formy (pozri písmeno P), figúra alebo iniciálky výrobcu, ktoré sú už takmer neviditeľné. Celkový tvar puncu (výrobnej značky, trade mark) poukazuje tiež na XVII. storočie, a keďže akýkoľvek iný znak vojenskej, panskej alebo verejnoprávnej vrchnosti na valaške chýba, výsledky nášho pozorovania môžeme nateraz uzavrieť nasledovne:
Valaška, zvaná Jánošíkova, sa slohovo kryje s rokmi, v ktorých Jánošík žil (prelom XVII. a XVIII. storočia). Nie je valaškou pastiersko-sedliackou (pozri čísla 2, 6), nie je ani vojenskou sekierkou jazdeckého rázu, lebo jej porisko je pridlhé a opatrené klinčekom na zabodnutie do zeme a na opieranie sa. Nie je ako podobne remeňom montované ťažšie sekierky jazdcov-vojakov s krátkymi poriskami, rukoväťou na konci poriska ukončenou gombou alebo bobuľou, a ovité zápästnou slučkou (čísla 3, 5, 7, 8).
Jánošíkova valaška je sekierkou pre pešiaka – s vojenskou montážou poriska v remeni a s drôtenou špirálou. Je vyzdobená strieborne vybíjaním prstencom s tyrkysovými zelenými kamienkami; ale ani na porisku, ani na sekierke nenesie znak vrchnosti panskej, stoličnej alebo krajinskej, nie je ani vyložená hajdúskym fokošom (valaškou). Jánošíkova valaška má zemiansko-vojenský (panský) ráz. Ako taká bola pravdepodobne buď ukoristená, alebo darovaná svojmu držiteľovi, legendárnemu zbojníkovi slovenských hôr Jurovi Jánošíkovi.
JOZEF G. CINCÍK
(Literárny almanach Slováka v Amerike, 1954)
Poznámka: Tabuľky sme nechali v pôvodnom tvare. Text štúdie prešiel len základnou jazykovou úpravou – v súlade so súčasnými pravidlami spisovnej slovenčiny. Jozef G. Cincík (1909 – 1992) bol renomovaným kunsthistorikom, výtvarníkom, tvorcom sakrálneho umenia, archeológom, pamiatkarom, publicistom a exilovým dejateľom. Od roku 1946 žil v Spojených štátoch amerických.
